Privtelená dušička.

 

 
Bol pondelok ráno a pri dverách mi zazvonila 58 žena. Vydatá dve dospelé deti a vnúčatko. 
Mala by sa tešiť zo života,  dôchodok by si mala užívať s manželom a tešiť sa, že z toho, čo v živote dosiahli. Domček, záhrada, bazén.
Pani ešte pracuje v resp. vedie jeden klub dôchodcov, kde si spoločne vypĺňajú čas stretávaním sa s ľuďmi, ktorí ešte chcú žiť spoločenským životom. 
Časté  výlety, zábavy, turistika, ručné práce. Proste všetko, to, čo nestihli, keď boli deti malé, doháňajú teraz. 
 
Mala by si užívať....... 
 
Pre dôchodcov robí aj nemožné,  len aby boli spokojní. 
No ona však nie je. 
Toľko smútku a bolesti, čo jej dušička pociťovala bolo neúnosné. 
Začala hladať pomoc, keďže cítila, že sa s ňou niečo už dlho deje, Začali sme sa rozprávať a ja som neustále cítila prítomnosť entity, ktorá bola hlboko zakorenená v jej aure. Tade viedla naša ďalšia debata a zrazu to z nej všetko vyšlo von. 
Mala dve deti...... 
Už má len syna, pretože jej dcéra, mala autonehodu,
pri ktorej tragicky zahynula. Vydatá, bezdetná, skvelá kariéra.
A zrazu mi povedala, že na stolíku má malý  oltárik, neustále zapálená sviečka v svietniku a pri sviečke postavená fotografia, jej milovanej dcéry.
Kedy koľvek prejde okolo oltárika plače, aj napriek tomu, že je to už pár rokov od nehody. 
Rapídne sa zhoršil zdravotný stav o psychike, ani nehovorím, kvôli nej ma vyhladala. No popri tom, mi povedala, že bola na operácii so srdiečkom, dali jej kardiostimulátor. Dobre, stalo sa, dá sa s ním plnohodnotne žiť.  Keď mi ale povedala, že jej manžel ide na takýto zákrok tiež, mala som už úplne jasno.
Dušička ich milovanej dcéry s ktorou sa aj po rokoch nedokázali rozlúčiť je stále s nimi a to pre to, že ju tu stále držia. 
Porozprávala som pani, ako si zhoršujú život sami. Vysvetlovala, že ju treba poslať do svetla, že ak mi dá zvolenie, rada to pre nich urobím.
A stalo sa to, že pani odmietla, napriek tomu, že som jej všetko vysvetlila, čo sa môže ešte stať.
Jednoducho jej smútok je to nedovolí. V tomto prípade som nemohla pomôcť. Ale verím, že raz príde deň, 
keď mi zazvoní pri dverách a požiada o pomoc, pretože musí aj s manželom žiť pre seba a pre živých ľudí. 
Syna, nevestu a vnučku.
Neraz si na nich spomeniem a prosím o to, aby sa im otvorilo srdiečko a bolesť sa zmenila na spomienky a čistú lásku k milovanej dcére, ktorá už je DOMA.
 
Daniela